Prepojenosť verejných služieb pre seniorov a seniorky alebo Všetko so všetkým súvisí

Pôvodným zámerom tohto príspevku bolo poukázať na skutočnosť, že verejné služby pre určitú cieľovú skupinu obyvateľstva musia byť vzájomne zosúladené tak, aby zodpovedali jej aktuálnym potrebám v určitom čase. Život je však dynamický fenomén, takže dosiahnuť stav ideálnej štruktúry verejných služieb čo do obsahu i rozsahu je v podstate utópiou. Zmeny, ktoré sa dejú okolo nás nie sú jediným dôvodom viac či menej nerovnovážneho stavu. Mení sa sociálna štruktúra obyvateľstva a tým sa menia aj ich potreby. Vďaka inováciám sa mení aj ponuka služieb, menia sa spôsoby uspokojovania potrieb. Významnú úlohu tu zohráva aj spôsob fungovania a riadenia spoločnosti v horizontálnej i vertikálnej rovine. Nerovnováha v zabezpečovaní určitej služby môže byť spôsobená tým, že naplánovaná zmena v inej službe nebola posúdená v dostatočne širokom kontexte možných dôsledkov. Rezortizmus rozhodovania je častou príčinou nespokojnosti ľudí, pretože každodenný život človeka nemožno žiť podľa rezortného princípu. Pokúsim sa ilustrovať tieto myšlienky na konkrétnom príklade.

Začínala sa 28. schôdza parlamentu, ktorej 1. bodom programu bolo opätovné prerokovanie novely zákona o sociálnych službách po jej vrátení prezidentom republiky. Demonštrujúca skupina žiadala poslancov, aby neschválili novelu zákona, pretože ustanovuje, že úhrada klientov sociálnych zariadení má byť minimálne polovica ekonomicky oprávnených nákladov týchto zariadení. Priemerné náklady zariadení pre seniorov na Slovensku sú okolo 650 €, polovica predstavuje 325 €. MPSVR SR sa rozhodlo pre takúto úpravu z dôvodu, že náklady na verejné sociálne služby sa stále zvyšujú, zatiaľ čo úhrady klientov, o ktorých rozhodujú obecné a krajské zastupiteľstvá sú nízke a samospráve chýba politická vôľa k ich radikálnejšej úprave.

V Európskom roku aktívneho starnutia by sme mohli tieto obrázky prezentovať ako dôkaz či ukážku aktívnych seniorov a senioriek, ktoré obhajujú svoje oprávnené záujmy.

Pozrime sa bližšie na to, čo je skutočným záujmom tejto vitálnej a akčnej skupiny. Zvýšenie úhrad za služby v zariadení pre seniorov je len sekundárnym dôsledkom inej skutočnosti.
Tou pravou príčinou je fakt, že demonštrujúcim seniorom a seniorkám sú poskytované služby, ktoré nezodpovedajú ich potrebám, ale za ktoré musia platiť. Inak povedané, títo ľudia by nemali byť a oni ani nechcú byť klientami týchto zariadení, pretože nie sú odkázaní na ich služby.
Keby boli posudzovaní podľa pravidiel ustanovených v prijatej novele, máloktorý z nich by dnes získal nárok byť umiestnený v domove sociálnych služieb alebo v zariadení pre seniorov. Na druhej strane, keby dnes uvoľnili svoje miesto, bolo by hneď niekoľko uchádzačov, ktorí by bez reptania zaplatili požadovanú sumu, len aby dostali potrebnú zdravotnú a sociálnu starostlivosť.

Demonštrujúce seniorky a seniori sú obeťou zmeny systému sociálnych služieb, pričom oni v podstate z tohto systému vypadli. Väčšina z nich sa nasťahovala pred viacerými rokmi do zariadenia, ktoré sa nazývalo domov – penzión pre dôchodcov. Boli to garsónky alebo dvojgarsónky s vlastným hygienickým vybavením, kuchnským kútom, často aj so samostatným meraním spotreby energie. Súčasťou penziónu bola aj stravovacia prevádzka, lekárska ambulancia, opatrovateľská služba a upratovacie služby. Odber niektorých služieb bol povinný, iné boli poskytované na základe výberu obyvateľa. Platby v penzióne boli oveľa nižšie ako v domove dôchodcov, ktorého obyvateľom boli poskytované kompletné služby vrátane opatrovania či ošetrovania. Po počiatočnom rozpačitom prijatí tejto novej služby bol nakoniec o umiestnenie v penzióne veľký záujem najmä u obyvateľov väčších miest, ktorí opúšťali svoje väčšie byty a sťahovali sa do penziónov, kde mali istotu, že dostanú pomoc, keď ju budú neskôr potrebovať.

Starnutie obyvateľstva však vyžadovalo nové kapacity pre ľudí, ktorí už boli odkázaní na pomoc a tie sa zvyšovali len veľmi pomaly. Preto sa penzióny začali postupne meniť na domovy dôchodcov. Odbornú pomoc už potrebovala aj časť pôvodných obyvateľov penziónov, ktorým sa zhoršil ich zdravotný stav. Klienti, ktorí sú vo vysokej miere odkázaní na pomoc personálu, väčšinu času trávia v priestoroch zariadenia a udržiavajú sociálne vzťahy prevažne so svojou blízkou rodinou, priateľmi a spolubývajúcimi. Tá časť obyvateľov bývalých penziónov – dnes zariadení pre seniorov- ktorá demonštrovala pred Národnou radou, má vyššie ambície. Chcú naďalej byť v kontakte s okolitým svetom, navštevovať kino, divadlo, Univerzitu tretieho veku, či pohostinské zariadenia, nadväzovať nové známosti, chodiť na dovolenku atd. A na to treba peniaze. Preto im zvyšovanie úhrad za služby, ktoré dostávajú, hoci ich ešte nepotrebujú, dvíha adrenalín.

Zmena v systéme sociálnych služieb, ktorú priniesol zákon 448/2008 Z. z. o sociálnych službách, je z hľadiska kompetencií MPSVR SR oprávnená. Sebestačné osoby, ktoré nie sú odkázané na pomoc inej osoby, nepatria do zariadení sociálnych služieb. Nikto sa však nepozastavil nad faktom, že reprofilizáciou penziónov na zariadenia pre seniorov sa zlikvidovalo bývanie primerané potrebám seniorského veku. Bývanie nie je v kompetencii tohto ministerstva a ešte donedávna nebolo považované ani za službu vo verejnom záujme. Dôkazom je aj privatizácia bytov, ktorá zlikvidovala ďalšiu časť bytového fondu určeného pre seniorov, a to domy s opatrovateľskou službou. Niekde si ich múdri zástupcovia obcí ponechali, inde ich predali a tie po čase prešli do iných, väčšinou mladších rúk. Pre seniorov tým boli nenávratne stratené. Rovnako ako byty s osobitným určením pre osoby s ťažkým zdravotným postihnutím.

Sektor nájomného bývania dnes predstavuje len 2.6 % bytového fondu. Otázka ako a kde budem bývať v starobe je jednou zo základných otázok, ktorú by si mal klásť každý päťdesiatnik/ päťdesiatnička. Od konca roku 2010 máme zákon o poskytovaní dotácií na podporu bývania a sociálnom bývaní. S pomocou štátu môžu obce a mestá stavať nájomné byty pre príjmovo slabšie skupiny obyvateľov, kam patrí aj časť seniorov. Pri plánovaní takýchto stavieb pre seniorov treba veľmi dbať na to, aby pre jeho obyvateľov boli v blízkosti všetky potrebné služby – zdravotné, opatrovateľské, stravovacie, klubové, obchodné, poštové a ďalšie. Zákon nebráni tomu, aby niektoré služby boli umiestnené priamo do bytového nájomného domu. A samozrejme , tieto domy by mali byť projektované metódou univerzálneho dizajnu, ktorá dovoľuje prispôsobiť byt konkrétnym potrebám obyvateľa. Jedným zo základných princípov tohto projektovania je bezbariérovosť. Ak majú seniori či seniorky žiť medzi nami, bezbariérové musia byť nielen obytné domy a byty, ale aj všetky zariadenia verejných služieb a verejné priestory, pretože majú právo ich využívať. Terénne a ambulantné sociálne a zdravotné služby pre seniorov, ktorí bývajú sami alebo so svojou rodinou, sú samostatnou kapitolou.
Záverom

Spoločnosť urobila systémovú chybu:
- zrušili sme penzióny pre dôchodcov a neponúkli sme seniorom inú formu primeraného bývania
- dovolili sme privatizovať domy s opatrovateľskou službou a byty osobitného určenia pre osoby s ťažkým zdravotným postihnutím; opäť bez náhrady.

Dôležité je túto chybu napraviť. Samostatné nezávislé bývanie, na rozdiel od umiestnenia v zariadení pre seniorov, vyžaduje od seniora či seniorky aktívnejší prístup k životu a súčasne rozširuje príležitosti, aby udržiaval staré a nadväzoval nové sociálne kontakty, venoval sa novým činnostiam, zapájal sa aktívne do života komunity a pod. A to je pre staršieho človeka, vzhľadom na udržanie jeho psychickej a fyzickej pohody, veľmi dôležité. Nie zanedbateľné je to aj z pohľadu spoločnosti. Samostatné bývanie pre seniorov a seniorky šetrí verejné prostriedky na prevádzku zariadení sociálnych služieb

Čo je k tomu potrebné?
V rozhodovaní o veciach verejných akceptovať známu pravdu, že preventívne opatrenia sú dlhodobo lacnejšie ako akútne sanovanie už vzniknutých ťažkostí.
Seniorov a seniorky, ktoré budú pískať pred vládou, parlamentom, či mestským úradom, aby zvýšil dotáciu na stavbu sociálnych bytov.
Lebo všetko so všetkým súvisí.

Prednesené na otváracej konferencii ERAS dňa 7. 2. 2012
PhDr. Helena Woleková, PhD.
prvá ponovembrová ministerka práce a sociálnych vecí SR (1991-1992), poradkyňa ministra práce, sociálnych vecí a rodiny (1994), spoluzakladateľka Centra pre analýzu sociálnej politiky (1994) zástupkyňa predsedu Slovenskej sociologickej spoločnosti (1998). V roku 2002 založila na podporu sociálnych zmien nadáciu Socia, kde je v súčasnosti správkyňou jej nadácie a manažérkou fondu pre MVO, je aj externou poradkyňou premiérky Ivety Radičovej pre oblasť sociálnych služieb a dlhodobej starostlivosti.
,